Aký mám vlastne plán?

Je začiatok decembra, presne trinásteho, rok 2018. Duchom som na polovicu ešte na pláži. Len pred pár dňami som sa vrátil od oceánu a vĺn, ktoré vo mne ešte stále silno znejú. A že to teda bola dôležitá a inšpiratívna cesta o tom niekedy nabudúce. Telefonát šéfa ma budí zo sladkých spomienok, ktoré ma ešte nejaké čas budú živiť, spolu s privezenou kávou, kakaom a palmovým cukrom. Žiada pripraviť text na darčekové balenie kávy, ktoré bude súčasťou firemného vianočného balíčka pre zamestnancov a spolupracovníkov spoločnosti. Želaný obsah naznačuje príkladom vlastného textu a odo mňa chce, aby som to rozviedol. Zachovať tvar jeho slov a pridať tam niečo tak, aby to bolo silné, uchopiteľné a pútavé v jednom je takmer nemožné.  Musím teda improvizovať a pokúsiť sa vymyslieť nový autentický text. Vzápätí mi napadá, že by som mohol použiť jednu báseň, ktorú som napísal pred časom v kaviarni Meinl.
Otváram zásuvku v pamäti počítača a jemne do nej fúknem, aby som jej obsah zbavil digitálneho prachu. Presne viem, čo hľadám a tak konkrétnu báseň nachádzam rýchlo. Vymieňam v nej len niekoľko slov, tak aby lepšie pasovali konkrétnej situácii a posielam to šéfovi. Odpoveď prichádza takmer okamžite. Zdá sa mu to „priveľa“, takže nakoniec použije na balenie kávy vlastný text.
Znovu otvorenie autorskej tvorby ma však iný dôležitý efekt. Zanecháva vo mne zvláštny pocit spokojnosti. Niečo ako keď viete, že vám niečo vyšlo, že ste niečo urobili dobre, že ste na správnom mieste. Nie je to vygradované opojenie z víťazstva, z dosiahnutia vrcholu, výhry, po ktorej vždy nutne nasleduje rýchly a strmý pád sínusoidy uspokojenia smerom nadol a človek sa len čuduje ako, sa z tak euforického stavu naplnenia môže naraz dostať do takej prázdnoty. Toto je iné. Je to niečo, čo má schopnosť pretrvať a kedykoľvek sa vracať v podstate nezmennej podobe a v konštantnej sile, bez ohľadu na fyzické miesto a čas. Je to hlboké uspokojenie v podobe tichého prítomného šťastia. Samozrejme, takto sa mi to nepodarilo pomenovať hneď, ale až o rok, či dva neskôr. Čo som si však uvedomil hneď bolo, že z tohto stavu, z tejto pôdy a z tohto prostredia musí nutne klíčiť potreba ďalej s tým niečo urobiť.  Podeliť sa o to s ďalšími ľuďmi, jednoducho vydať ďalšiu knihu.
Na nadchádzajúce vianočné sviatky a zrejme aj nasledujúci nový rok 2019 mám teda o zábavu postarané. O akú môžem samozrejme zatiaľ tušiť len v nejasných kontúrach. Rovnako tak môžem len tušiť, ako sa nakoniec vyvinie samotný rukopis, teda jeho dokončenie. Jasná je jedine oná potreba, urobiť ďalšiu knihu. Väčšina textov je pokope v šuplíku a tie novšie pohľadám po rôznych notesoch a diároch. Neforemná a často veľmi ťažko čitateľná masa písmen a slov je tak k dispozícii na ďalšie tvarovanie. Zostáva ju vytriediť, prepísať, zoradiť, povyberať a zostaviť z výberu zbierku. Kde však začnem? Tam kde som naposledy skončil? Či začnem niečím iným? Aký mám vlastne plán?

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.