Potlesk prosím
Ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva. Čo do vesmíru vysielaš, to sa ti vracia. Karma je zdarma. A všetky možné príslovia, porekadlá, metafory a heslá oscilujúce okolo pevne ukotvenej pravdy našej existencie, že každá myšlienka, slovo, alebo fyzický čin má svoje spätné pôsobenie podľa svojej váhy a sily. A skôr či neskôr nás postaví zoči voči tomu, čo z nás vzišlo ako náš vlastný výtvor. Pamätám si ako som komentoval pád dvojičiek. Mal som tuším 23 rokov a radšej to ani nebudem spätne hodnotiť, obsah napovie.
Povedal som niečo ako: „Tak im treba, Američanom, všetkým okolo seba robia zle, tak tu to majú“. To bol môj komentár na správy, na obrazy katastrofy v jednom z najväčších mestských aglomerácií sveta. Samozrejme by ma vtedy nikdy nenapadlo, že na tom mieste raz stanem vlastnou nohou, zaplatím 35 dolárov za vstup do podzemného múzea a strávim tam pol dňa svojho života. Pamätám si, ako som stál v rade pred vstupnými dverami a sám sebe sa čudoval, prečo tam vlastne idem, prečo tu tak pokojne stojím v rade a čakám na vstup do múzea o zničení nejakého baráku, ktorý by ma za bežných okolností sotva nejako zaujal. Jednoducho som tam musel ísť a keby mi to niekto povedal týždeň pred tým, tak by som mu isto iste tvrdil, že také niečo vidieť nepotrebujem a že tam určite nepôjdem.
9/11 – World Trade Center. Amíci to jednoducho vedia, keď ide o prácu s emóciami, o schopnosť zaujať a strhnúť na seba pozornosť. Vytvorili na mieste bývalých dvojičiek monumentálny pamätník, ktorý sa Vám už sám o sebe vryje do pamäti. Dve obrovské štvorcové jamy, ktoré pokračujú do hĺbky ďalšími menšími štvorcovými jamami ako dve kocky posadené pod seba. Po ich čiernych stenách tečie do útrob podzemia voda šepkajúc mená obetí vyrytých na tabuliach po obvode. Pod pamätníkom je rozsiahle múzeum. Strávil som tam niekoľko hodín. Necítil som nejaké zvlášť silné emócie, skôr to bolo ako svedectvo, sledovanie niečoho čo sa udialo a dá sa to veľmi blízko vnímať, skoro dokonca až chytiť prostredníctvom častí pokrútených oceľových konštrukcií, rôznych drobností, čo zostali po ľuďoch, fotiek, zvukových a obrazových záznamov.
Až pri základových blokoch oboch mrakodrapov som si uvedomil, čo to bolo za stavbu, aké veľké to asi boli budovy a akú „veľkosť“ – silu a váhu mal fakt, že tieto budovy sa zrútili priamo v srdci Manhattanu v bežný pracovný deň. Po štrnástich rokoch vláčenia ťarchy svojich minulých slov po vesmíre som tak mohol ako nemý svedok oľutovať a spočinúť tvárou v tvár vlastnej malosti. Chvála bohu za to. Dúfam, že sa mi to nezarátalo do škodových udalostí ako pri havarijnej poistke. Jednu vec som si zapamätal do detailov. Prsteň s malým červeným očkom v sklenenej vitríne. Patril jednej z obetí. Zaujalo ma, že táto žena bola jednou z mála ľudí, ktorá prežila útok na WTC v roku 1993, keď niekto zaparkoval dodávku plnú výbušnín v podzemných garážach. Vtedy ešte pokus o zrútenie dvojičiek nevyšiel. Väčšina vtedajších zamestnancov spoločností sídliacich v budovách WTC sa do nich už viac nevrátila. Iba zopár pokračovalo v práci na tom istom mieste. A jednou z nich bola aj táto dotyčná, so svojím prsteňom, ktorý dostala od mamy a na základe ktorého ju neskôr identifikovali.
Niekedy sa stáva, že človek sa vracia na to isté miesto, že vstupuje viackrát do tej istej rieky, že opakuje niečo dookola, priťahovaný tichou neviditeľnou silou k tomu, čo potrebuje znovu uvidieť a precítiť v novom svetle, inom uhle a pohľade. Potom sa až môže skutočne pohnúť ďalej, keď zvládol osudové stretnutie sám so sebou, prekročil svoj tieň, keď bol na chvíľu porazený, ale nie navždy zlomený. Lebo v skutočnosti len on sám je tou silou v celom vesmíre, čo môže pozdvihnúť ľudského ducha. A to si zaslúži oslavu. Takže potlesk prosím!
