Stovka chutí

Veľmi dlho som nič nenapísal. Nič, čo by stálo za to, s čím by som bol ozaj spokojný. Ani báseň, ani poviedku, ani žiadny iný text, zamyslenie, hocičo hodné zverejnenia. Akýkoľvek námet, čo začnem rozpracovávať sa mi po chvíli zdá banálny, hlúpy a skončím pri tom, že to nie je dosť dobré. Že vlastne nemám, čo povedať.

Je 28. jún a ja blúdim. Po internete. Slastné dotyky po displeji a strašný deň. Známa kombinácia digitálnej éry. Do ničoho sa neviem donútiť a okrem ranného tréningu a poriadku vo fotkách na iCloude som toho moc nespravil. Osvieženie prichádza objavením správy o spomienkovom koncerte v Trnave. Prešvihol som oficiálnu rozlúčku v Slovenskom národnom divadle a akosi to vo mne zostalo ako zlé svedomie. Vec ktorú som cítil, že mám urobiť, ale neurobil. Nerozlúčil som sa, nevyjadril súcit, hoci som ho na moje vlastné prekvapenie celkom intenzívne vnímal. A cítim ho aj dnes. Je to zvláštne. Niečo to teda musí znamenať. Možno, že som toho človeka mal nejakým spôsobom rád. A tak mi napadá, že napíšem zopár slov o tom, ako som sa poznal s Danom. Bude to moja forma ako sa s ním naozaj rozlúčiť. A možno pôjdem aj na ten koncert.

Na Medenej ulici v Bratislave bol dlhé roky malý obchodík s hudbou. Raz večer som šiel okolo a proste sa len tak zastavil dnu. Teraz si nespomínam, či som to CDčko uvidel vo výklade, alebo ho našiel až vo vnútri pri prehľadávaní titulov, ale odišiel som domov s novou Ženou a s ovocím. Žena s ovocím bol projekt Andreja Hrušku a Mariána Slávku a na tomto albume je ako bonus aj Danova pieseň Stovka chutí. Okamžite ma dostala. Všetkým – hudobne, náladou, no hlavne textom. Týchto pár riadkov sa vo mne navždy udomácnilo a pravidelne si tú pesničku púšťam práve kvôli tejto časti. Pri jej počúvaní sa vždy usmejem, nech sa deje čokoľvek. Celkom silné vedomie radosti. Lebo je to proste krása.

Stredisko odletov,
chalúpky z výšky.
Tak už ste vo frakoch,
elektro-lastovičky?
Ako chutí večne teplý kraj?
Papier je lastovička,
zvrtnem si leto.
Posledný šluk bez trička
končím ho vetou
svet mi chutí.

V tom čase som viedol kníhkupectvo v areáli starej Cvernovky na Košickej ulici, v ktorom sme organizovali koncerty a rôzne iné kultúrne akcie. V rámci toho sa mi podarilo zorganizovať aj koncert Ženy s ovocím. Súčasťou bol aj Dano ako spevák. Nepamätám sa, či sme sa zoznámili už predtým, alebo až pri príležitosti toho koncertu, no v každom prípade sme začali písať jeden malý spoločný príbeh.

Po koncerte v kníhkupectve som pomohol Žene s ovocím zorganizovať pár koncertov, aby som zistil, že manažér kapely zo mňa nebude. A tiež mi došlo, že by zo mňa bol ťažko profi hudobník minimálne kvôli tomu, čo všetko taká práca obnáša. Keď sme v Bystrici o druhej ráno vynášali po schodoch z klubu nástroje a aparatúru a vracali sa do Bratislavy. Cesta tam, vybalenie, zvuková skúška, koncert, zabalenie a cesta späť. A to všetko večer a v noci. Nie je to chlebíček pre každého. Teda minimálne nie pre človeka, čo je ranné vtáča a žije hlavne cez deň. Toto by som zvládal asi fakt ťažko.

Tento bližší kontakt vyústil do toho, že sa mi Dano jeden jesenný večer ozval a stretli sme sa. Pamätám si, ako sme spolu jazdili autom dokolečka okolo cvernovky a on mi púšťal demo nahrávku svojich nových pesničiek. Tuším že som vtedy zostal v pomykove a nevedel, čo mu mám na to v tej chvíli povedať, pretože nie som profesionál ani v hudbe a ani v jej produkcii. Som bežný poslucháč s prístupom v štýle páči/nepáči a možno s trochou zmyslu pre rytmus. Mám hudbu hlavne rád. 

Na tej situácii, jazde a počúvaní dema v aute, tej debate či by to mohlo a malo byť vydané, však bolo niečo výnimočné. Pre mňa je to radostná spomienka na niečo, čo ma bavilo už vtedy, keď sa to dialo. Spomínam si na tú emóciu celkom presne. Možno to súvisí s tvorením ako takým. Teda nie možno ale určite – poznám to predsa z vlastného autorského písania a tvorenia kníh.

 Myslím, že Dano to chcel alebo skôr potreboval vydať. Bol z toho trochu nesvoj, že sa to naťahuje pridlho, furt sa niečo mení a prerába a stále to nie je hotové a že už to chce proste nejako uzavrieť. A mne sa páčila možnosť podieľať sa na takomto projekte. Demo som si zobral domov a pár prepočutiach som sa rozhodol s Danom ísť do vydania jeho nového albumu.

Predtým som robil pár kníh a pár z nich malo ako súčasť aj CD a tak som mal aké také informácie ako to chodí. Album bol nahratý, master pred dokončením, takže stačilo spraviť dizajn, obal , dohodnúť lisovňu cd-čiek a veci okolo krstu a predaja. Áno trochu to zjednodušujem, ale zase tiež to nie je raketová veda.

Druhý album Dana Heribana s Názvom na jeden dych vyšiel v roku 2012. S odstupom času viem, že mnoho vecí som mohol urobiť lepšie (alebo si to aspoň namýšľam, že by sa to dalo). To je jedno. Podstatné je, že album vyšiel a obaja sme sa mohli pohnúť ďalej, čo myslím bolo to najpodstatnejšie. Teda samozrejme okrem hudby. Zrejme sa stalo aj to, že nálada tohto albumu proste v tom čase rezonovala s tou mojou a tak sa to nejak spolu na chvíľu zladilo.

Osobne som ten album počúval asi pol roka potom viac menej dokola. Obzvlášť 3 či 4 skladby. Asi to nie je hudba pre tzv. väčšinového poslucháča, ale je to niečo, čo si proste našlo svoje miesto a uplatnenie. Keď budete mať čas, nájdite si to a pustite. Hoc iba raz. Zaujíma ma, ako sa vám bude páčiť táto hudba. Na jeden dych sme pokrstili v klube Hlava 22 s Petrom Lipom. A to bolo myslím druhý krát, keď som mal radosť z toho, že sme niečo vytvorili.

O pár mesiacov na to, som o jedinečné kníhkupectvo a priestor pre koncerty prišiel, takže moje pôsobenie v tomto odvetví ďalej nepokračovalo. S Danom som sa videl ešte pár krát, keď sme riešili ako sa darí albumu a nejaké pragmatické veci. Naposledy niekde v Eurovei na káve, kde som mu nezabudol zdôrazniť, že by mal prestať fajčiť. No proste, čosi úsmevné.

Informáciu o Danovom odchode som našiel na webe hneď ráno, tuším okolo 9:00. Bolo to zvláštne. Je to zvláštne. Nie že by sme boli nejakí obzvlášť veľkí priatelia. Proste sme spolu (na chvíľu) niečo zažili a mne to tak nejak prišlo ľúto, ako zbytočná škoda. Niečo čo síce vieme že bude niekedy nevyhnutné, ale veľmi ťažko sa to prijíma a spracováva keď sato stane tu a teraz. Jednoducho smutné. Odchod človeka je vždy taký, možno o niečo viac ak je ten človek vo rovnakom veku či mladší. Vtedy sa smrť zdá o čosi bližšie ako keď odchádza človek, ktorého považujeme za starého, akoby viac pripraveného.

V médiách počas nasledujúcich pár dní prebehli všetky správy a komentáre, ktoré zvyknú nasledovať, keď sa stane takáto udalosť. K tomu sa pridalo niekoľko živých mŕtvol, aby si priživili na energii a pozornosti, ktoré to zo sebou prinieslo. Prapodivné bytosti odkiaľsi z hĺbok vlastných temnôt zavetrili súcit a prejavy ozajstného človečenstva, ktoré sa v ľuďoch kumulujú pri ťažkých situáciách. A sami neschopní takéhoto chovania sa ako upíry obdarený digitálnou nesmrteľnosťou museli zahryznúť a urvať si svoj kus mäsa v snahe cítiť sa aspoň na chvíľu ozajstne. Živo, ako skutoční ľudia. Majú vraj právo. 

Netreba to rozvádzať či hodnotiť, nebodaj odsudzovať. Obliekať si ich vlastný sudcovský talár. Snáď postačí zhrnutie, že na tomto tribunáli nepoužili dobré slová. Ani o živých a ani o mŕtvych. Tak často kričia o slobode, o novom usporiadaní a o zmene sveta. V prvej osobe jednotného či množného čísla sú vždy nositeľmi  toho správneho posolstva. Obhajcami práva a spravodlivosti. Chcú zmeniť svet bez dobrých slov ako malí hračkársky dráčikovia chrliaci ohnivé iskričky zloby. 

Akoby nevideli, nechceli, či neboli schopní prijať, že to najdôležitejšie posolstvo Dana alebo kohokoľvek, kto niečo vytvára aj pre iných ako len pre seba a vlastné uspokojenie, znie inak ako pochodový bubon. Cez dobré skladby, cez dobré slová, cez dobré texty, tak sa dá zmeniť svet k lepšiemu. Prostredníctvom toho je možné napredovať. Prejav, čo oceňuje hodnotu čohokoľvek z nášho prostredia viditeľne či neviditeľne zvyšuje hodnotu človeka ako jednotlivca. Prijímateľa aj odosielateľa správy. A následne celé ľudstvo a ľudskosť ako takú. Takto to chutí. Stačí si len vybrať. Z toľkých možností, z celej stovky chutí.

PS: Na spomienkovom koncerte v Trnave v centre Nádvorie som bol. Vzdal hold, dal zbohom. Jeho záznam je v predošlom príspevku na mojej FB Fanpage a tu: https://www.facebook.com/nadvorie/videos/1393756947852781